PÁTER BUBÁK O SPOVEDI

            Spisovateľ Max Frisch vo svojom románe Moje meno nech je Gantenbein píše o istom mužovi, ktorý ostal opustený. Sedí vo svojom byte a aby vyjadril svoje pocity, rozhodne sa hrať rolu slepého človeka menom Gantenbein. Zdanlivo slepý chodí pomedzi ľuďmi. V tejto novej podobe nachádza optimálne vyjadrenie vlastnej životnej situácie.

            Niekedy je z toho, ako svojou slepotou klame ľudí, celý otrávený. Vtedy sa poberie do prírody, kde ho nikto nevidí. Strhne masku zo svojej tváre. Prechádza sa so svojím slepeckým psom, hádže do vody borovicové šišky a teší sa, že môže vidieť, ako pes skáče do vody, vyloví ich, vynesie von a strasie si zo srsti vodu.

            Počas tejto divnej zábavy mu napadne myšlienka: „Katolík má spoveď, kde sa môže zbaviť svojho tajomstva. Je to výborné zariadenie: kľakne si a skoncuje so svojím mlčaním bez toho, aby sa vydal ľuďom napospas. Potom vstane a opäť zaujme svoju rolu medzi ľuďmi, zbavený nešťastnej túžby byť uznávaný. A ja mám len psa, ktorý mlčí ako kňaz. Psa, ktorého pohladím a za ktorým, keď prídeme k prvým ľudským obydliam, kráčam.“

            „Ja mám len psa, ktorý mlčí ako kňaz,“ hovorí Gantenbein a z jeho slov cítiť ľútosť, že nemá možnosť spovedať sa. Tuší, akú možnosť duševného uvoľnenia poskytuje spoveď veriacemu, ktorý v nej vyslovuje tajomstvo, skrývané pred svojím okolím, a ukazuje sa takým, akým je, bez strachu, že jeho tajomstvo bude zneužité!

            „Tým, ktorí majú zábrany pristupovať k sviatosti zmierenia,“ uzatvára tento príbeh páter Bubák, „opakujem: „Nebojte sa spovede. Keď idete na spoveď, ste v bezpečných rukách. Kňaz, ktorý tam sedí, už počul príbehy desiatok tisícov ľudí. Pred kňazom, ktorý často spovedá, žiaden človek nevyznie ako čudák. Jednoducho kňaz je postava, ktorá je „zasvätená“ do tajomstva ľudského hriechu. On vie, ako sa všetci nachádzame na tej istej lodi. Všetci hrešíme takmer rovnako. Jestvuje iba veľmi málo ľudí, ktorí hrešia výnimočnými hriechmi. Ale ani v takom prípade nemožno mať obavu. Spovedajúci kňaz je realista.

            No aj napriek tomu ti dáva cirkev možnosť úplne uchrániť si svoju tvár. Ak máš naozaj obavu sa vyznať známemu kňazovi alebo i neznámemu, s tým, že si ťa môže zapamätať, choď tam, kde to nebude vôbec možné. Napríklad choď na pútnické miesto, ďaleko od svojho domova, vyspovedaj sa tam, uprostred noci, v úplnej tme spovednice, ako sa to robí napríklad na mariánskej púti v Levoči, a tam zhoď zo seba nadobro svoje tajomstvo, aby si potom mohol – cez toto odhalenie vlastného ja a cez Božie odpustenie a zároveň cez kňazovo povzbudenie – kráčať (a možno od ľahkosti i lietať) ďalej, ľahšie svojím životom.““